V bývalom Československu sa retriever (labrador) po prvýkrát objavil v roku 1970 a len náhodou.
Anglický poľovník pán J. Bradley, ktorý chodil do Československa poľovať na bažanty sa jedného dňa rozprával s vtedajším riaditeľom lesného závodu Litovel – pánom Františkom Kučerom. Pochvaľoval si poľovačky v bažantnici, ale bol prekvapený, že na dohľadávku poľovnej zveri sa používajú stavače a nie retrievery. V tom čase bol u nás pojem retriever neznámy, tým menej samotné plemeno. A tak na základe tohto rozhovoru pán Bradley priviezol v nasledujúcom roku do Litoveli 3 páry labrador retrieverov a daroval ich pánovi Kučerovi. Ten ich ihneď daroval Štátnym lesom a boli pridelené na Lesné závody Židlochovice, Olomouc a Litovel. Avšak prvým importom sa nevenovala dostatočná starostlivosť a došlo k úhynom.
V roku 1975 bol dovezený pár dvojročných labradorov, ktorý sa mal stať základom chovu u nás. Došlo však k omylu, pretože pochádzali z toho istého vrhu. V tom čase bola založená prvá chovateľská stanica labradorov pod názvom „z Pomoraví“ a 6. júla sa narodili prvé štence v Československu. Matkou bola Julie of Palgrave a otcom Sandyland Marcus. Značná časť dnešnej populácie labradorov má vo svojom rodokmeni práve týchto dvoch predkov. Chov sa pomaly rozvíjal, doviezli sa ďalšie jedince a postupne sa začalo chovať i na vlastnom materiály.
Keďže bol spôsob práce labrador retrievera ako plemena neznámy, ale bol dostatočne vysoký a statný ako stavač, bolo zaradené toto plemeno medzi stavače. Absolvoval všetky skúšky pre stavače, no postupne sa zistilo, že retriever nevystavuje, nepostupuje, hľadá na kratšie vzdialenosti, ale dobre prináša a že jeho práca je veľmi podobná práci španielov. Preto bol zo skupiny stavačov preradený medzi „malé plemená – sliediče“ – španiely, vodné psy a prepeličiare, ktoré riadil Klub chovateľov poľovných sliedičov.
Chov plemien retrieverov v Československej federatívnej republike do augusta 1992 riadil Klub chovateľov poľovných sliedičov, ktorý mal celoštátnu pôsobnosť a sídlo v Prahe pri Ústrednom výbore Českého mysliveckého svazu (ÚV ČMS).
V auguste 1992 sa chovatelia a majitelia plemien retrieverov rozhodli osamostatniť a založili Retriever Club CS, v tom čase s celoštátnou pôsobnosťou.
Avšak hlasy na vytvorenie samostatnej sekcie pri Klube chovateľov poľovných sliedičov, alebo dokonca samostatného klubu chovateľov retrieverov, sa začali ozývať už po roku 1989. Hlavným argumentom pre zotrvanie v spoločnom KCHPS bol v tom čase nízky počet členov (do 100 členov) pre vytvorenie nového samostatného klubu retrieverov. Keďže väčšina majiteľov retrieverov bola proti vytvoreniu sekcie pri KCHPS, ktorá by nemala žiadnu právomoc, vyhrali zástancovia spoločného Klubu chovateľov poľovných sliedičov, ktorý združoval všetky plemená španielov, vodných psov, retrieverov a nemeckého prepeličiara.
Až v roku 1991 vďaka schváleniu Zákona o združovaní občanov sa opäť zrodila u zástancov samostatného klubu retrieverov myšlienka osamostatniť sa a vytvoriť si vlastný samostatný klub s celoštátnou pôsobnosťou so sídlom v Prahe pri ÚV ČMS, pretože na Slovensku v tom čase bolo oveľa menej majiteľov a chovateľov retrieverov. A tak na základe výzvy člena výboru KCHPS MVDr. Josefa Noseka došlo v Brne k stretnutiu majiteľov retrieverov. Výsledkom stretnutia bolo prianie založiť vlastný samostatný retriever klub. Na 29.8.1992 sa písomne zvolali všetci majitelia, chovatelia a ďalší záujemcovia a organizácie z celej ČSFR na Ustanovujúcu konferenciu Retriever clubu do Olomouca, ktorej sa zúčastnili aj zástupcovia zo Slovenska. Nový klub bol teda založený a do výboru boli navrhnutí skúsení chovatelia a majitelia retrieverov zapálení pomôcť v ďalšom chove retrieverov. Do výboru pre Slovenskú republiku bola schválená p. Edita Schlumsová, ktorá zabezpečovala informácie ohľadne akcií poriadaných v klube.
Rozdelením Československej federatívnej republiky na 2 samostatné štáty Čechov a Slovákov a vznikom samostatného Slovenska a Česka prinútil slovenských majiteľov retrieverov potreba založiť samostatný slovenský klub. Iniciatívy sa ujali p. Schlumsová, Zuzana Pařízková a Peter Kozinka, členovia spoločného klubu. A tak začiatkom decembra 1992 obdržali slovenskí majitelia retrieverov oznámenie o zakladaní slovenského retriever klubu spolu s členskou prihláškou do klubu a dotazníkom. Z cca 60 majiteľov retrieverov sa približne 40 majiteľov vyjadrilo kladne k založeniu klubu, a tak bola prípravným výborom pod vedením p. Schlumsovej, zvolaná Ustanovujúca konferencia na 28.2.1993 do Bratislavy. Prípravný výbor (Zuzana Pařízková, Peter Kozinka, Štefan Janega) vypracoval návrh stanov klubu, chovateľského a zápisného poriadku, chovných podmienok, návrh poplatkov do klubu, schválil program, dátum a miesto konania Ustanovujúcej konferencie. Ustanovujúca konferencia sa uskutočnila v budove Slovenského poľovníckeho zväzu. Z predloženého návrhu sa bez pripomienok schválilo pracovné predsedníctvo, návrhová a volebná komisia. Bez pripomienok boli schválené stanovy klubu, poplatky do klubu, názov klubu a pôsobnosť klubu pri Slovenskom poľovníckom zväze od 1.3.1993. S malými pripomienkami bol schválený chovateľský a zápisný poriadok. Najbohatšia diskusia sa rozprúdila okolo podmienok pre zaradenie retrievera do chovu. Nakoniec sa našiel kompromis, ktorý vyhovuje poľovníckej aj nepoľovníckej verejnosti. Po diskusii sa v tajnom hlasovaní zvolil 5-členný výbor a 3-členná kontrolná komisia. Prezidentom klubu a súčasne aj poradcom chovu sa stala p. Edita Schlumsová, sekretárom a matrikárom klubu p. Zuzana Pařízková, výcvikárom klubu bol schválený p. Štefan Janega, ekonómom sa stala p. Andrea Kasperkevičová a predsedodm revíznej komisie p. Štefan Mader. Schválil sa návrh uznesení, ciele a poslanie klubu retrieverov na Slovensku a plán akcií na rok 1993.
Slovakia Retriever Club je zaregistrovaný na Ministerstve vnútra v zmysle zákona o združovaní občanov a má založený vlastný účet v banke. V súčasnosti má SRC 230 platiacich členov. Slovakia Retriever Club je dobrovoľná a záujmová organizácia, ktorá združuje všetkých chovateľov, majiteľov, priaznivcov a obdivovateľov všetkých plemien retrieverov.
Všetky druhy retrieverov – psy aj suky musia absolvovať Špeciálnu alebo Klubovú výstavu a národnú alebo medzinárodnú výstavu. Chovné jedince na týchto výstavách musia byť ohodnotené najmenej známkou „veľmi dobrý“, musia mať zapísaný maximálne 2. stupeň /C/ dysplázie bedrových kĺbov a musia byť plnochrupí. Keďže sa na Slovensku zatiaľ oficiálne nerobia vyšetrenia očí, táto podmienka zatiaľ na Slovensku neplatí. (Verím, že aj k tomu raz príde). Pokiaľ bol retriever združený v Klube chovateľov poľovných sliedičov, musel absolvovať povinne do chovu aj poľovnú skúšku (jesenné skúšky malých plemien). Nakoľko musel klub rozšíriť chovateľskú základňu a podporiť záujem o chov týchto plemien, pristúpil klub k zrušeniu povinnných skúšok do chovu. Ale aby sa zachovali jeho vynikajúce vrodené vlastnosti ako je aport a láska k vode, klub schválil pre jedince, ktoré neabsolvujú žiadnu skúšku z poľovného výkonu, „Bonitáciu“, ktorá pozostáva z vodenia na remeni a odloženia na remeni – základné cviky ovládateľnosti a poslušnosti, vyhľadania a aportovania známeho predmetu, ktorý je schovaný cudzou osobou a prinesenie aportu z hlbokej vody, kde sa sleduje rýchlosť, kvalita nosa, láska k vode, nebojácnosť a ochota priniesť predmet z hlbokej vody. Touto bonitáciou sleduje klub aj ďalší moment, chce donútiť majiteľov, aby sa venovali svojim retrieverom, aby rozvíjali jeho vrodené vlastnosti a dopriali mu dostatočný pohyb, pretože retriever nie je „gaučák“ ale temperamentné a aktívne plemeno, ktoré potrebuje aktívnu činnosť.
Aby mohli majitelia splniť tieto podmienky do chovu, poriadal klub pre nich každoročne Klubovú výstavu, na ktorej sa udeľoval titul „Klubový víťaz“ a 2 Špeciálne klubové výstavy, kde sa udeľoval CAC a CAJC. Pri týchto klubových výstavách uskutočňoval aj bonitáciu. Tieto výstavy sa tešili veľkej obľube a každoročne sa na nich zúčastňovalo približne 100 retrieverov.
V Slovakia Retriever Clube bol chov voľný, to znamená, že si majiteľ sučky vyberal psa na párenie, ktorý spĺňal chovné podmienky a pokiaľ poradca chovu uznal za vhodné, mohol chovateľ pristúpiť k vopred dohodnutému páreniu. Pokiaľ si majiteľ sučky nevedel rady s výberom chovného jedinca, požiadal poradcu chovu o doporučenie a vybratie troch najvhodnejších jedincov pre párenie. Poradca chovu pomáhal začínajúcim chovateľom s chovom, pomáhal zabezpečovať umiestnenie a kúpu šteniec a svojimi skúsenosťami usmerňoval ďalší vývoj chovu, vyhodnocoval úspešnosť na výstavách a uskutočnené párenia. Nikdy však nediktoval, vždy len poradil. Za úroveň a kvalitu odchovu však zodpovedal sám chovateľ a majiteľ chovného retrievera.
Z pracovných skúšok od roku 1996 klub organizujoval medzinárodne Špeciálne poľné skúšky retrieverov „Medzinárodný Field Trial Retrieverov“, podľa podmienok FCI, to znamená, že sa skúšky organizujú v poľovnom revíry za skutočnej poľovačky na drobnú zver, kde sa poľuje bažant, zajac a divá kačica. Medzinárodného Field Trialu sa zúčastnili aj zahraniční vodiči a hostia z Česka a Maďarska, ktorí úspešne predstavili svojich retrieverov.
Založením spoločného klubu a po rozdelení na dva samostatné štáty rozvíja sa priateľská a aktívna spolupráca s českým Retriever Clubom, či už na poli využívania chovných jedincov, zabezpečovania šteniat od českých chovateľov pre záujemcov na Slovensku, pozývania rozhodcov na výstavy a skúšky, účasť slovenských a českých vodičov na skúškach a súťažiach.
Hoci už po založení samostatného slovenského klubu sa na poli dovozu šteniat retrieverov z Maďarska rozvíjali chovateľské kontakty, až od roku 1996 sa veľmi úspešne a aktívne rozvíjalo priateľstvo a spolupráca s maďarským Retriever Clubom, vďaka osobnému kontaktu prezidenta maďarského klubu p. Juhásza s našími zástupcami klubu.
Vďaka týmto priateľským kontaktom sa niekoľko slovenských chovateľov stalo aj členmi týchto zahraničných klubov, čím sa rozšírila spolupráca i s ďalšími zahraničnými klubmi a rozvíja dodnes v tomto duchu priateľstva a porozumenia.
Edita Schlumsová
poradca chovu
